Pozadím zbierky je lúčenie, nemožno však povedať lúčenie so životom, pretože život pretrváva, aj keď autorka vyslovuje svoje obavy o jeho podobu. Vnútorne prepojené verše prechádzajú všetkými jeho krajinami i drámami, už nejde len o krajiny a drámy duše, ale o skutočnú, citeľnú stratu pôdy pod nohami, o akúsi vzburu otrasenej planéty. Nahlodáva ju ľudská sebastrednosť, privolávajúca pohromy. Krásy života, prírody a lások miznú v nenávratne; kedykoľvek autorka vysloví túžbu čokoľvek z toho odovzdať svojim potomkom, prepadá sa to ako papierová krajina - testament je deravý. Postoje týchto veršov nie sú pritom plačivo sentimentálne, ich tiaže odľahčujú náznaky humoru a predovšetkým pretrvávajúca, všadeprítomná chuť žiť: Som ochotná sa krvou podpísať aj samotnému peklu do listín pre jasnú chvíľu, pre ďalších pár rokov.