Román Deviaty (A kilencedik) ponúka nielen dobre podanú psychologickú drobnokresbu utláčaného dieťaťa, ale zároveň hlbší vhľad do pomerov v spoločnosti kádárovského komunistického režimu v Maďarsku. Svojou rozprávacou štruktúrou a najmä perspektívou detského rozprávača odhaľuje dynamickú identitu dospievajúceho chlapca. Hľadieť na svet očami dieťaťa, pohľadom očisteným od životnej skúsenosti dospelého, a teda s minimálnym predporozumením, znamená vidieť aj „z kĺbov vymknutú“ realitu ako niečo samozrejmé – a neplatí to len pre sociálnu a ekonomickú mizériu, ale aj pre hanebný až zločinný režim, ktorý vo svete dieťaťa vládne, pretože ho nielenže nevníma ako hanebný a zločinný, ale ani nemôže vedieť, čo to režim je. Môžeme tu spomenúť na Grassov Plechový bubienok alebo, aby sme zostali bezpečne na pôde maďarskej literatúry, na romány s tematikou holokaustu Imreho Kertésza.