Petr Ligocký vo svojej debutovej zbierke Diagnóza svojím civilným jazykom ohľadá skutočnosť, svet na prvý pohľad možno ľahostajný a nespravodlivý. Diagnózu spoločnosti predstavuje síce ako ustrnutý verdikt, pohľad do zrkadla, ktorému nemožno utiecť, je to ale človek, so všetkým dôrazom na jeho telesnosť a zraniteľnosť, kto pred ním stojí. V odraze teda môžeme uvidieť niečo, čo presvitá z nás, spomienky, ktoré formovali našu osobnosť, z ktorých môžeme vychádzať, ku ktorým sa môžeme vracať, keď je všetko okolo vratké.