Básnická zbierka Dionýzovo ucho je rozsahom neveľké dielo o dvoch častiach, ktoré sa usiluje o reflexiu súčasnej doby, ktorá je postihnutá rôznymi "patogénmi" (pandémia, dezinformácia, štiepiaca sa spoločnosť). Každá z častí na danú problematiku pozerá z iného uhla. Prvýkrát je to vnútorné introspektívne ohľadávanie strachu, druhýkrát je to duchovný prisma vzťahu dvoch postáv, respektíve život v obmedzenom mikrokozme; obe časti však spája snaha nájsť zrozumiteľnosť v oznámení ako takom. Minimalistický prístup k autentickosti a surová naliehavosť zbierky pôsobí ako rozčerená hladina reality, v ktorej to, čo je na dne, môže rovnako dobre byť aj na povrchu.