Minimalistickým pásmom spomienkových záznamov, bodovo nasvecujúcich vzdialené miesta pamäte, Dagmar Urbánková evokuje pôvodnú bezprostrednosť detského vnímania sveta ako najbližšieho domova, kde sa na každom kroku ponúkajú doposiaľ nepoznané dojmy a vzrušujúce tajomstvo.

"Leziem do starej kúpeľne v rozpadnutom chlieve. Sú tu bakelitové vypínače; točím nimi vždy o sto osemdesiat stupňov na jeden záťah. Keď sa to nepodarí, musím znova. Popraskané modré múry, vlhko, netýkavky, divoké víno. Hlina rozhrabaná od kur; nič; tu nerastie. Všetko je temné a vlhké - bojím sa ako blázon. Pod zvyškom strechy visí po pradedovi drevená socha anjela. Tu mám tu za oknom. Pozerám sa na ňu, keď teraz píšem. Medzi jeho krídlami si robia hniezda vtáky."