Ako školák bývajúci neďaleko ošuntelého dedinského hostinca, ktorý bol tak trochu aj kultúrnym centrom našej ulice, som bol priamym svedkom všetkého, čo určovalo vtedajší spoločenský život, od dedinských pití, cez uličné schôdze, sobotňajšie tanečné zábavy a premietanie čiernobielych. Najradšej som však mal nedeľné popoludnie. Vtedy som sa často s dedkom dostal do krčmy k jeho rovesníkom, ktorí si, fajčiac pri pive, krátili sviatočné chvíle rozprávaním príhod zo svojej mladosti. Príbehy, ktoré som si tam často vypočul, boli rôzne, obvykle začínali dievčatami, úspechmi a sklamaniami v láske, ale to ma ako školáka v tom čase ešte veľmi nezaujímalo. Moju detskú pozornosť si rozprávajúci upútali až zážitkami z prvej svetovej vojny, ktorými starí chlapi, účastníci týchto krvavých bitúnkov, končili svoje hrdinské zážitky svojej búrlivej mladosti. V tom čase som ich dobrodružné príbehy, plné rôznych nezmyselných zvratov a krvavých scén, bral ako zábavu, ktorá akoby vychádzala z akýchsi dávno zabudnutých časov av žiadnom prípade nemôže byť pravdivá, pretože toľko krutosti sa nemohlo v živote prihodiť nikomu. Neskôr, ako som dospieval a ponoril sa do štúdia historických faktov tejto doby, keď už moji rozprávači opustili tento svet, som pochopil, že to všetko, čo som v detských rokoch zažíval ako fantazírovanie starých mužov, bolo tragickou skutočnosťou v boji o moc, ovládnutie sveta aj za cenu nezmyselných nevinných obetí prostých ľudí. A tak som sa rozhodol vzdať hold všetkým bezmenným obyčajným mužom, ktorí umierali a prelievali krv a svojim románom im postaviť malý pomník, aby ten náš moderný svet na nich nezabudol a bol v strehu, pretože chyby dejín sa rady a často opakujú.