Elégia Pavla Petra tvorí básnický celok, ktorý svojím poňatím, šíri a rozmanitosťou nemá v súčasnej českej poézii podobnosť. Sedem elegií, sedem básnických kníh, sedem ciest na juh, na grécky ostrov cez more na dosah od Afriky. Každá z tých kníh je iná, pracuje s inými výrazovými prostriedkami, iným rytmom, inými obrazmi. Siedma, záverečná kniha cyklu - Eféb smeje sa medzi inými slovami - prináša verše mimoriadne kondenzované, zovreté, melodicky aj rytmicky pevné. Napriek mimoriadnej vizuálnej a obrazovej konkrétnosti dochádza tu básnik vyznenia často zovšeobecňujúceho a zhrnujúceho. Akoby zbierka nielen niečo jedinečné vyslovovala, ale súčasne aj sumarizovala. Texty sú často krátke, treba len šesť, sedem veršov, napriek tomu sú doslova nabité významy. Ťažko by sme pre túto mimoriadnu Petrovu zbierku hľadali v súčasnej českej poézii obdobu. (JAN ŠULC)