Druhý diel tragédie Faust bol dlhý čas považovaný za nezrozumiteľný, avšak v dvadsiatom storočí bol jeho význam, a teda aj význam diela ako celku, docenený. Goethe v ňom opúšťa individuálne osudy, sumarizuje sumu svojho, prípadne ľudského poznania. Faust ďalej testuje jeho hranice, zakladá rodinu, podniká, aby nakoniec vo svojom snažení vízie v podstate politickej zlyhal - napriek tomu, že umiera v ilúzii opaku. Sluha a pokušiteľ Mefisto zlyháva tiež, pretože sa vyjaví, že Faustova duša mu - v rozpore s očakávaním - nemôže patriť. Goethe majstrovsky prepája filozofické i politické myšlienky s poetickým vyjadrením, čím vytvára dielo, ktoré oslovuje nielen intelekt, ale aj emócie.