Ide o zbierku krátkych básní písaných voľným veršom, ktorej hlavnou témou je život sám. Už názov zbierky poukazuje, napriek zaužívaným rodinným a kultúrnym vzorcom, na mnohokrát absurdne sa vyvíjajúcu cestu životom. Zbierka osciluje medzi tragikomickými životnými situáciami a takmer lyrizovane vnímanou realitou všedného dňa. V jednotlivých básňach sa odrážajú reálie rodného mesta Plzne a zároveň zrkadlia aj citovo zafarbené úniky do detstva. Autorkine básnické "výkriky" viac či menej kopírujú jej osud od útleho detstva do štyridsiatych narodenín.
Eugen Brikcius (výňatok z epilógu):
Soňa Haas píše nehanebne, nemá trému a nie sú to vlastne výkriky, o ktorých hovorí v komentári k svojmu dielu. Tie často nebývajú artikulované, u našej básničky je to skôr "výslovesnosť". Verše majú zdanlivo nerýmovaný rytmus, medzi riadkami sa však rýmujú. Sú lapidárne. Keby skladala latinské básne, mohla by ich vtesať do preslávenej trenčianskej skaly. Za takú "dáliánsku" exhibíciu by sa nemusel hanbiť hociktorý laureát.