Gospodinovu Fyziku smútku je možné zaradiť k už etablovaným postmoderným románom. Avšak okrem intelektuálnej hry, ktorá sa prejavuje napríklad v mnohovrstevnatých odkazoch na antickú mytológiu či bulharské reálie, vykazuje aj prvky lyrickej prózy. Síce aj v tomto prípade Gospodinov tematizuje žáner románu a jeho hranice či princípy, ale súčasne sa snaží rehabilitovať klasické rozprávanie. Medzi tieto snahy by sa dala radiť aj jedna z hlavných línií románu, ktorá nielen rekonštruuje mýtus o Mínótaurovi, ale zároveň sa ho snaží novo nahliadnuť a prehodnotiť. Fyziku smútku je možné čítať ako správu o zložitej románovej kompozícii a jej stavebných princípoch, ale zároveň je možné v nej sledovať napínavé príbehy jednotlivých rozprávačov, ktorých osudy sa prepletajú naprieč priestorom aj časom.