Slávna novela Gradiva od Wilhelma Jensena z roku 1902 (knižne vyšla 1903) rozpráva príbeh mladého archeológa Norberta Hanolda. Bludné predstavy a sugestívne sny ho zavedú z domu až do ďalekého Talianska, kde pátra po tajomne kráčajúcom dievčati, ktoré pozná z antického reliéfu a už si pre seba nazve Gradiva. Prízračné stretnutie, ktoré sa odohrá v troskách Pompejí v žiare poludňajšieho slnka, prinúti Hanolda aj čitateľov pochybovať, či sa jedná o realitu, či sen. Je Gradiva preludom, alebo skutočným dievčaťom z mäsa a kostí? Môže sa Hanold spoliehať na svoj úsudok, alebo ho úplne ovládli bludné predstavy? Jeho talianska výprava sa tak postupne stáva púťou do temných zákutí vlastnej duše a návratom k sebe samému. Novela Gradiva aj dlho po svojom vzniku inšpirovala množstvo literárnych a výtvarných diel (oi Andrého Bretona, Andrého Massona, Salvadora Dalího) a filmov. A zaujala aj slávneho psychiatra Sigmunda Freuda, ktorý jej rozboru venoval samostatnú štúdiu. „Básnici a spisovatelia sú cennými spojencami a je potrebné si vysoko vážiť ich svedectvo, pretože mávajú povedomie o mnohých veciach medzi nebom a zemou, o ktorých si naša školská múdrosť môže nechať len zdať,“ tvrdí Freud v analýze Blud a sny v Gradive z roku 1907, svojej vôbec prvej rozsiahlejšej literárnej štúdii. Podľa zakladateľa psychoanalýzy podáva Jensen v Gradive natoľko precízny popis rozvoja a terapie bludu, ako by išlo o skutočnú psychiatrickú štúdiu. Archeológ Hanold, ktorý podlieha bludným predstavám, sa podľa Freuda stáva reálnym pacientom trpiacim neurózou, na ktorom jeho vysnívané dievča Gradiva alias Zoë uskutoční psychoanalytickú liečbu, ako by bola skúseným psychiatrom. A Hanoldove sny nie sú podľa Freuda ničím iným ako vytesnenými erotickými túžbami, a aj preto na ne v štúdii brilantne aplikuje metódu známu z Výkladu snov.