V nečakane zrelých veršoch predkladá tridsaťročný autor akejsi skratky príbehov, obrazov či úvah, voľne ukotvených v širšom stredoeurópskom a východoeurópskom časopriestore. V nich vyvoláva bájne i skutočné postavy minulosti, necháva ich hovoriť o ich (vlastne svojich) postrehoch, postojoch, pochybnostiach... Tieto subtílne stavy mysle osobitým spôsobom zachytáva a ustaľuje pomocou násobných nádchov vo verši a okúzľuje až neskutočnou bohatosťou jazyka. Výsledkom sú priehľady do kolektívneho nevedomia duše civilizovaného Európana, sondy, z ktorých srší raz hrôza zo všadeprítomnej večnosti a ničoty, inokedy hrdá príslušnosť k spoločenstvu, z ktorého kedysi povstala naša civilizácia; predovšetkým ale vyžarujú ono nezničiteľné, akokoľvek ťažko zachytiteľné kúzlo ľudskej duchovnej pospolitosti, ktorá sa neustále vznáša nad všetkými možnými krízami, vojnami, epidémiami...