Habsburgovci patrili od druhej polovice 13. storočia k najvýznačnejším súperom českých kráľovských dynastií, Přemyslovcov i Luxemburgovcov. Do širšieho európskeho vedomia vstúpili až v osobe rímskeho kráľa Rudolfa Habsburského (1218-1291), ktorý bol v čase oslabenia panovníckej moci v ríši zvolený "nemeckým kráľom" a ako súper Přemysla Otakara II. sa úspešne pokúsil dobyť pre svoj rod rakúske dedičstvo po Babenbergoch. Přemyslova porážka na Moravskom poli a obhájenie záujmov v rakúskych oblastiach urobilo z Rudolfa a jeho potomkov jeden z najmocnejších rodov stredovekej Európy a zaistilo silnú mocenskú základňu, ktorá predchádzajúcim rímskym panovníkom schádzala. Z hľadiska Habsburgovcov neboli ich súperi ale iba Přemyslovci či Luxemburskové – obdobné politické strety museli viesť aj s Wittelsbachmi či so švajčiarskym spríseženstvom. V 14. storočí aj napriek mohutným snahám mnohých panovníkov (Fridrich Sličný, Rudolf IV.) došlo k oslabeniu ich postavenia a do veľkej politiky ich vrátil až cisár Fridrich III. (1415-1493), ktorý dokázal majstrovým spôsobom využiť nestabilnú politickú situáciu a predovšetkým svojou sobášovou politikou pripravil cestu svojmu synovi, Maximiliánovi I.