Talent analytika, presného pozorovateľa a avantgardného umelca sa premieta aj do miniatúr, ktoré Friedrich Achleitner začal písať paralelne k sprievodcovi po viedenskej architektúre 20. storočia na začiatku nového tisícročia: einschlafgeschichten (historky pred spaním), und oder , der springende punkt [o čo tu beží], wiener linien [viedenskej linky] a wortgesindl [slovný xindl].
Už motto historiek pred spaním odráža sebareflexiu autora ako pozorovateľa a poňatie textu ako konštruktu. Presahy medzi profesiou architekta a rolou autora sa premietajú do roviny tematickej, výrazovej i štrukturálnej. Motív architektúry v krajine, veľkomeste či interiéri je spojený s úvahami o vzťahu medzi stavbou a jej pomenovaním či s reflexiou funkčnosti architektúry. Mimochodom, obľúbeným štýlom architekta Achleitnera je funkcionalizmus. Celý rad miniatúr sebaironicky reflektuje proces písania. Nahradenie neochvejnej autorskej inštancie pozíciou pozorovateľa, konštruktéra či montéra umožňuje hru s jazykom, ale aj s čitateľkami a čitatelia a ich ustálenými predstavami o podobe umeleckého textu. Literárny jazyk sa mení v stavebnici, keď základným stavebným prvkom nie je metafora, ale slovo. Pravidlá hry potom vychádzajú z jednotlivých jazykových rovín: fonetické, fonologické, morfologické, syntaktické, sémantické či kompozičné. Tieto rôzne úrovne sa väčšinou prelínajú a torpédujú rovinu metaforickú, teda v tradičnom poňatí beletrie rovinu literárnu, rovinu preneseného významu. Všetky historky spája radosť z hry, minimálne v oblasti recepcie, a kritika ustálených postupov a nielen literárnych klišé z pozície špílmachra, teda architekta textu. Pretože autor neberie sám seba ani text vážne, sú sprievodným javom jeho hier s jazykom komické efekty