Keď v roku 2020 získal Ewald Murrer cenu Litera za poéziu, odôvodnila porota svoje rozhodnutie oi tým, že sa v jeho poézii "stretáva imaginácia a záujem o tajomno s grotesknou, miestami až naturalistickou hyperbolou" a že autor v tomto ohľade nadväzuje na poetiku. melancholického a bizarného snívania, ktorým zaujal čitateľov už na začiatku deväťdesiatych rokov v knihe Zápisník pána Pinkeho“. Všetko povedané platí aj o jeho novej zbierke Hlasy rýb; oproti skoršej Murrerovej tvorbe sa tu však stále intenzívnejšie ozýva posmutnený, stiesnený tón, zvieravé vedomie smrti a nebytia, vytvárajúce pôsobivý kontrast s autorovým nenápadným, nevtieravým, ale o to poťouchlejším vtipom: "Rybár smrť / lo. Počujem, čo som predtým nepočul. / Šepot kameňov, duté zvuky prevrátených brázd. / Hlasy rýb, / ktoré po dažďoch / z kaluží sa ozývajú."