Ako napísať román o najdramatickejšej dobe života, ktorou boli pre mňa, sedemnásťročného gymnasistu, posledné mesiace druhej svetovej vojny, február až máj 1945? Obaja moji rodičia, ktorí pomáhali priateľovi Vladimírovi Petřekovi, kaplánu chrámu Karola Boromejského v pražskej Reslovej ulici, zásobovať po atentáte na Heydricha v krypte ukrytej parašutistami, mohli žiť od júna 1942 len vďaka tomu, že vydržal mučenie gestapa. Celých tridsať mesiacov som vnímal, že každý náš deň môže byť posledný. Nemci chystali krvavé finále, Česi krutú odplatu. Hľadal som pre obe strany dve hlavné postavy, ktoré sa vtedy ešte mohli stýkať, a našiel som ich v českom a nemeckom kriminalistovi, úradne prinútenom k spolupráci. Tak mohol vzniknúť príbeh o zrodnom mučiteľovi, aký by aj v tej nenormálnej dobe normálne skončil na šibenici, ale že v čase konečného besnenia začne namiesto opustených žien kruto vraždiť Nemcov, stáva sa pre mnohých hrdinom pražského povstania — jav, ktorý sa v dejinách opakuje: osudové chvíle ľudstva sú aj hviezdnymi hodinami vrahov. Zdanlivo kriminálny román chce teda skúmať cítenie, myslenie a konanie ľudí, ktorí sa stanú orechom v luskáčiku desivo vyšinutej doby, a predsa v sebe nájdu dosť sily, aby ubránili pred rozdrvením aspoň dušu.