Román Hypofýza v exile je zaujímavý ako obsahom, tak formou. V rozprávaní hlavnej hrdinky Mii sa prelínajú tri vzájomne previazané témy – šokujúci zážitok vojny v Juhoslávii, utečenecká skúsenosť a komplikované snahy o počatie dieťaťa. Českému čitateľovi ponúka Sofija Kordi? dôverne známe prostredie Prahy 90. rokov s jeho klubovou scénou, nadšením z predtým nedostupných kultúrnych zážitkov (ako bol napríklad koncert Pink Floyd na Strahove v r. 1994), ale aj prejavy neznášanlivosti a xenofóbie, či už ide o silácke prejavy skinheadov, alebo pohľad zvrchu na "Jugoša". Formálne aj obsahovo potom románu dodávajú na zaujímavosti listy Miiných kamarátok z Anglicka, Izraela a Belehradu, ktoré plnia hneď niekoľko funkcií - jednak sprostredkovávajú širší pohľad na situáciu v Juhoslávii aj jej vnímanie vo zvyšku sveta, jednak si vďaka nim čitateľ ľahšie dokáže predstaviť, aké to je, keď sa človeku rozpadne svet aj so všetkými medziľudskými väzbami.

Reakcie na takéto vykorenenia sú rôzne, v Miine prípade myseľ, neschopná sa vyrovnať s realitou vojny, ovplyvní telo – hypofýza prestane produkovať tie správne hormóny, a bráni tak počatiu, pretože ako zoslať dieťa do sveta, ktorý prestal dávať zmysel? V ďalšej dejovej línii tak sledujeme Miinu anabázu po klinikách asistovanej reprodukcie, vzopätie nádeje i následné sklamanie.

Hypofýza v exile nielen sprostredkováva, ale aj vzbudzuje silné emócie a núti čitateľov k premýšľaniu a prehodnocovaniu zažitých predstáv.

Vydanie knihy podporilo Ministerstvo kultúry Českej republiky.