Nové vydanie jedného z najvydarenejších románov najčítanejšieho ruského spisovateľa s ôsmimi desiatkami ilustrácií u nás už dobre známeho maliara Michaila Gavričkova.
Román Idiot, na ktorom Dostojevskij pracoval počas svojho pobytu vo Švajčiarsku av Taliansku, kedy prechádzal ťaživou existenčnou krízou, a ktorý prvýkrát vyšiel v rokoch 1868-1869, patrí bezpochyby k jeho najpozoruhodnejším dielam a vymyká sa všetkým ostatným. A je tiež dielom najosobnejším, pretože autor do jeho protagonistu premietol mnohé zo svojich najvnútornejších existenciálnych zážitkov a presvedčení. Dostojevskij si v tomto románe predsavzal "stvoriť obraz ideálne krásneho človeka", čo sám považoval za úlohu naozaj "kolosálnu", ba nemožnú, lebo "na svete nemôže byť nič ťažšie, zvlášť v našej dobe". Touto ideálne krásnou bytosťou je knieža Myškin, postava, ktorá sa navždy nezmazateľne zapísala do dejín literatúry a ktorá dodnes neprestáva inšpirovať a očarovať čitateľov na celom svete.
Myškin je vnútorne krásny, cnostný, ušľachtilý, vyrovnaný, rýdzi človek, úplne bezelstný, nevinný, takmer "anjelský". Na rozdiel od mnohých iných známych autorových postáv je úplne bez všetkých temných vášní, konfliktnosti, žiadostivosti a zlých "besov". Ak strácajú ostatní Dostojevského hrdinovia prebytkom zmyselnosti, potom Myškin naopak trpí jej úplným nedostatkom. Je láskavý, bezhranične súcitný, bytostne dobrý, a ako taký so spoločnosti, v ktorej vládne duch cynizmu a egoizmu, prinajmenšom spočiatku nutne javí ako "nenormálny" jedinec, skrátka ako idiot. Myškin, ktorý svojim "idiotstvom" okolitý svet okúzľuje a súčasne destabilizuje, je však nadaný intuitívnou jasnozrivosťou, vidí to, čo iní nevidia. Dohliadne až do najhlbšieho vnútra ľudí, predovšetkým žien, najmä svojich dvoch žien: Nastasji Filippovny a Aglaji…
Ani Myškin ale nie je zbavený osudových paradoxov a bezvýchodiskovej tragičnosti. Slovami Nikolaja Berďajeva: „Myškin nie je posadnutý démonmi, iracionálnymi besami, jeho duša je anjelská. Onen „anjelský“ element v ňom síce nevyvoláva besnenie, ale nemôže nikoho z besnenia vyliečiť, hoci práve to je jeho najvrúcnejším prianím. človekom, jeho povaha je síce svetlá, ale neúplná."
A tak všetko nemôže skončiť inak ako pohromou. Myškin privádza do nešťastia aj tie, ktoré miluje, a nakoniec aj sám seba.
Slovami Dostojevského: "Najpodivnejšie na celom románe je to, ako neuveriteľne absurdne sa Myškin správa k obom ženám, ktoré miluje. Svojím konaním privodí vraždu a záverečnú katastrofu... Úprimne povedané, treba povedať, že tento ,dobrý' človek nič dobrého okolo seba nerobí…"
Na pozadí príbehu „ideálne krásneho človeka“ Dostojevskij premýšľa najdôležitejšie filozofické, psychologické a spoločenské otázky, ktoré si ľudia kladú odnepamäti.