Monografia Jiřího Zizlera prináša interpretáciu diela českého básnika Ivana Diviša (1924-1999) a je prvou syntetickou prácou venovanou tomuto významnému autorovi. Kniha sleduje Diviša od jeho debutu Prvá hudba bratom (1947) cez zbierky zo šesťdesiatych rokov až k posledným veršom z konca predminulej dekády. Vrchol pritom vidí v exilovej trilógii Baránok na snehu (1978), Odchod z Čiech (1981) a Moje oči museli vidieť (1991). Autor sa zameriava najmä na Divišove kľúčové témy – náboženskú konverziu a nepretržitý zápas o vieru v Boha, vzťah k milovaným i nenávideným Čechám – aj na jeho poňatie poézie ako zázračného daru schopného osloviť a meniť svet. Dielo vychádza z analýzy Divišovho jazyka, ústiaceho v sugestívnej mágii, ktorá z neho robí básnika v plnom slova zmysle moderného a predstavuje ho ako majstra veľkých rozporov a protikladov aj výrazovej strmosti. Ivan Diviš vystupuje zo Zizlerovej monografie ako stvoriteľ jedinečného a nezameniteľného poetického sveta, ktorého zmyslom tvorby je hľadanie nádeje a vášnivý protest proti barbarstvu dejín.