Monografia predstavuje v súčasnosti pozabudnutého historika, ktorý bol za prvej republiky kritizovaný z oboch strán politického spektra a po roku 1948 definitívne umlčaný. Historik Ján Slavík (1885-1978) patril medzi najvýraznejšie osobností českého dejepisectva v medzivojnovom období. Od mladosti sa venoval problematike slovanských, predovšetkým ruských dejín, roku 1925 sa stal riaditeľom Ruského historického zahraničného archívu pri ministerstve zahraničia. Jeho štúdie založené na porovnaní ruskej revolúcie s priebehom a výsledkami predchádzajúcich revolúcií sa stali trvalým obohatením historickej vedy. Podnetný Slavíkov prístup sa prejavil najmä v najúspešnejších knihách Lenin (1934) a Leninova vláda (1935). Ruskej revolúcii venoval Slavík aj obsiahlu publicistickú č innosť. Zároveň Slavík ako najvážnejší oponent svojho učiteľa Jozefa Pekara a kritik pozitivistickej faktografickosti Gollovej školy z pozícií sociologického výkladu dejín, ktorý podal Max Weber a u nás TG Masaryk, výrazne zasahuje. , najmä husitstvo.Ako temperamentný publicista Slávik často zasahoval do politických otázok. V tridsiatych rokoch vystupoval proti nastupujúcemu fašizmu a hájil čs. politiku pred výpadmi Henleinovej strany, po II. svetovej vojne protestoval proti zavádzaniu nových totalitných metód, čo mu vynieslo zatknutie vo februári 1948 a dlhodobé umlčanie, ktoré trvalo, s výnimkou obdobia Pražskej jari, až do jeho smrti.