Špeciálnou témou knihy je Čapkova literárna tvorba umelecká aj publicistická, a nielen sama o sebe, ale aj vo svojich väzbách na autorovo primárne dielo výtvarné, na paralelnú tvorbu slávneho brata Karola a samozrejme na beh autorovho života. A ako prezrádza jej menný register, táto kniha nevníma svoj objekt len v úzkych domácich hraniciach, ale vidí ho vo vzťahoch k paralelnému umeniu európskemu, respektíve kultúre svetovej.

Kniha dochádza podrobnými rozbormi k záveru, že akokoľvek sa Jozef Čapek prednostne cítil povolaný k maľovaniu, bolo mu písanie činností celoživotne nevyhnutnou a tvorivou. Toto písanie síce doplácalo na prevahu autorovej výtvarnej práce svojím menším rozsahom, napriek tomu však bolo vývojovo hybné, žánrovo mnohostranné a nezameniteľne osobité. Dokázalo sa tiež rozopnúť od pólu experimentu až po pól populárnosti. Konkrétne: prezentovalo sa kubistickou poviedkou alebo bezdejovou úvahovou prózou, ale rovnako tak napínavou epickou novelou alebo rozkošným rozprávaním určeným deťom. Jeho tragickým dodatkom sa nakoniec stali básne utajene vzniknuté za drôty koncentračného tábora.

Jozefa Čapka zdobila však nielen vynaliezavá tvorivosť pod dvojakou, tj výtvarnou a literárnou spôsobou, ale aj vnútornou skutočnosťou a morálnou integritou osobnosti. Táto kniha chce osvetliť oboje: ako príťažlivosť jeho umenia, tak príkladnosť jeho života, a to v ich vzácnej jednote.