Záverečná časť poetickej "punkovej trilógie" tak trochu klame telom. Cez pesimistické vročenie - kratučké príbehy o hľadaní farieb, zvukov a vôní aj tam, kde už nie sú... a neboli - zbierka hrá farbami (autor si úmyselne ako obrazový sprievod zvolil fotografie streetartu) a tomu, kto chce počuť, znie aj hudbou, ktorá je pre básnika večnou inšpiráciou. Na čitateľovi potom je sa rozhodnúť, či karneval so všetkou svojou opulentnosťou pestrofarebných škvŕn, tanca a smiechu, je príležitosťou na veselie, alebo naopak na smútok. Aj napriek všetkej melancholičnosti, ktorá sa v textoch skrýva, ale stále pre všetky príbehy (Mauser de Vader o svojich textoch nerád hovorí ako o básňach ao sebe ako o básnikovi) platí motto prvej zbierky (3. nástupište) - Nádej je.