Zbierka Kirckaldy obsahuje básne z rokov 1995-2006. Na prvý pohľad je zrejmá formálna i motivická rôznorodosť básní; od minimalistických rysov (najmä časť V Olduvajskej rokline) po vystupňovanú obrazovosť (najmä v časti Líbeznice); na jednej strane takmer oligofrénna bezelstnosť vnímania "dennej reality", na druhej výlety do iných svetov, odtiaľ často sa objavujúce odkazy do zvieracieho sveta, náznaky príbehov, snov, vízií. Obe cesty však vedú k jedinému cieľu, k pokusu o presné zobrazenie vecí. Ako to urobiť a neskĺznuť do banality doslovného opisu vonkajšku ani do poetického oznamovania vlastného vnútra, teda skrášľovania niečoho v dôsledku aj banálneho? Možno porušovaním umelej hranice medzi oboma. Ako napovedajú názvy jednotlivých častí zbierky, mohlo by tu ísť o akýsi "nervový miestopis". A otázka, či skutočný alebo vymyslený, tu už nedáva zmysel. Všetky miesta sú tak trochu vymyslené a my sami sme tak trochu príbehy svojich miest, krajín a bytov.