Hoci sa Jack Kerouac preslávil predovšetkým ako prozaik, písal aj vynikajúcu poéziu - mnohí literárni historici sú dokonca toho názoru, že Kerouacove básne jeho prózu čo do kvality prekonajú. Tak či onak, je nepochybné, že jedným z vrcholov autorovho básnického diela sú jeho haiku. Kerouacov záujem o túto japonskú básnickú formu bol hlboký a dlhodobý; od polovice päťdesiatych rokov až do svojej smrti v roku 1969 si úderné trojveršie zapisoval do denníkov, prekladal nimi svoje listy, romány či eseje atď. Postupne pritom dospel k vlastnej podobe, tzv. "západnému haiku", ktoré sa nenecháva obmedzovať prísnymi formálnymi pravidlami, ušitými na mieru japončine, napriek tomu si z danej formy uchováva to podstatné: schopnosť zachytiť v troch krátkych veršoch jedinečný obraz sveta, "zbavený všetkej poetickej veteše a fígľov, a napriek tomu vzdušný a ladný ako Vivaldiho pastorála". Kerouacova Kniha haiku, prvýkrát vydaná až po autorovej smrti, presvedčivo dokladá, že vo svojom úsilí o zvládnutie zdanlivo ľahké, v skutočnosti však nesmierne ťažké formy Kerouac uspel bezo zvyšku.