V texte Koľaje sú pevne pribité k videniu rozvíja Luboš Svoboda svoj koncept imaginácie digitality. Na základe zážitku z virtuálnej reality, ale aj zo sveta, do ktorého sa vracia a ktorého premeny zaznamenáva, vzniká svojbytný básnický text s podstatným jazykovo experimentálnym rozmerom, na ktorý poukazuje už podtitul „reportáž z rozhrania“. Autor na jednej strane analyzuje svoje zážitky, myšlienky aj fyziologické reakcie na pobyt vo virtuálnej realite; na strane druhej potom hľadá vlastný spôsob ako túto komplexnú skúsenosť, ktorá v mnohých ohľadoch presahuje všetko, čo bolo ľudskému mozgu doposiaľ známe, vyjadriť.