Maurícia Blanchard (1890-1960) je dnes považovaný za jedného z najvýznamnejších francúzskych básnikov minulého storočia. Prežil všetky jeho katastrofy, ale žiadna z nich nepoznamenala to, čo mu bolo bytostne najbližšie: nezávislosť. Za svojho života bol takmer neznámy, oceňovaný iba niekoľkými blízkymi priateľmi a niekoľkými desiatkami čitateľov. Nestál o slávu, o literárne ceny, celkom dobrovoľne a úmyselne si zvolil miesto na samom okraji literárneho sveta, ktorý mu bol cudzí, nepriateľský, prehnitý. Opovrhoval ním, rovnako ako opovrhoval spoločnosťou. "Najkrajšia socha / je šedá dlažobná kocka / štvorhranná dlažka / tá ťažká kocka vrhnutá / do ksichtu fízlom." Za Blanchardovho života jeho poéziu čítali a oceňovali predovšetkým básnici. V jednom z listov Julien Gracq neváhal napísať, že u Blancharda sa "prvýkrát pri čítaní poézie nenudil". Oslovovala osobnosti z tak rozdielneho spektra, ako boli napríklad Gaston Bachelard, Benjamin Peret, Jean Wahl, André Pieyre de Mandiargues, Jean Follain alebo z mladšej generácie Pierre Peuchmaurd či Jimmy Gladiator. Maurice Blanchard patril k tým nemnohým básnikom, pre ktorých akákoľvek ilúzia o súčasnom svete, o všetkých jeho nanajvýš tristnych spektákoch, bola prekliatím: "Možno žiť bez nádeje? Zaiste, žije sa oveľa lepšie a život je oveľa osobitejší. A to je nanajvýš dôležité. "