"Kaviareň je tu kostol pre fajčiarov!" čítame v jednej z básní zbierky. Sylva Fischerová píše o meste, v ktorom sa narodila av ktorom od čias univerzitných štúdií žije. V niektorých básňach mesto dokonca nemá meno, a predsa je to nepochybne Praha a jej génius loci: Valdštejnská záhrada aj náplavka, ale aj Veľká Praha vrátane Motola, Modran či barrandovských terás. V prvej časti vystupuje najmä Praha osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia aj so znárodnenou kaviarňou, pasážami a „chrámom Techniky“ as podivnou atmosférou tých rokov – av druhej časti Praha nedávna a súčasná, vždy pritom zažívaná osobne, v celku dejín i životného príbehu. K mnohým obrazom Prahy pridáva Sylva Fischerová v tomto výsostne autorskom výbore, kde niektoré básne vychádzajú v tejto podobe prvýkrát, ešte ďalšie obrazy: Praha ako „dryák riedený Vltavou“ aj miesto, kde „dejiny svetielkujú“. Aj ona ale vie, rovnako ako Franz Kafka, že „tato matička má pazúry“.