Alena Nádvorníková je mnohostranná osobnosť, v českom, dokonca pražskom kontexte nie neznáma; stále ale menej známa, než si zaslúži. Od začiatku 70. rokov sa podieľa na aktivitách československej surrealistickej skupiny (Vroclav Effenberger, Emila Medková, Ján Švankmajer ai). V oblasti teórie umenia sa venuje surrealizmu a art brut. Od roku 1994 vydala sedem básnických zbierok. Je zastúpená vo významných antológiách modernej českej poézie. Jej kresby sú v majetku Moravskej galérie v Brne, Múzea umenia v Olomouci, Alšovej juhočeskej galérie v Hlubokej nad Vltavou a Národnej galérie v Prahe.

V poslednej dobe píše krátke, absurdné sentencia ("prejaté slová") a tiež hravé, nelogické snové vety a slová, "polospiace básne" písané rukou (čierna a červená tuš), ktoré kombinuje s rovnako farebnými rýchlymi kresbami, veľmi príbuznými s kresbami na múroch okolo seba. Autorčina láska k Flaubertovi, Kafkovi, Apollinairovi, Bretonovi, Soupaultovi, Kandinskému, Massonovi a Michauxovi sa nezaprie, nijako ich však nenapodobňuje a nekopíruje. Kniha Aleny Nádvorníkovej Kresbobásne dnes spája v jednom zväzku poéziu a výtvarný prejav. Popri vlastných kresbobásniach (termín je autorkin) tu čitatelia nájdu aj jej nové básne a kresby samostatné. Rámec zväzku tvoria unikátne detaily kresieb z autorkinho pražského bytu, ktoré vznikali na jeho múroch a predmetoch postupne od začiatku 90. rokov doteraz. Steny svojho bytu pokrýva autorka sietí veľmi neobvyklých nefiguratívnych kresieb, spontánnych, automatických, ktoré so značnou dávkou imaginácie a zmyslu pre analógiu (veľmi surrealistické hodnoty) prepájajú so zavesenými, často prekreslenými, výtvormi svojimi aj iných autorov. Vzniknutý mikroskvet, vibrujúci, ironicky humorný (a sebaironický), vytvára pozoruhodné a inšpiratívne prostredie, ktoré nemá obdobu.