Vôbec prvé české vydanie jedného z najrozsiahlejších básnických textov Mariny Cvetajevovej, ktorý bol v roku 1925 z časti napísaný vo Všenoroch pri Prahe a dokončený toho istého roku v Paríži. Paradoxne doteraz nikdy nebol do slovenčiny preložený a vydaný. Jednak z dôvodu jazykovej komplikovanosti a náročnosti vyjadrenia, ale aj preto, že je jedným z najpolitickejších textov autorky. Cvetajevová sa síce preslávila ako úprimná, ba vášnivá lyrička, ale jej lyrika, aj tá milostná, sa vždy vyznačovala špecifickou vnútornou silou a energiou, ktorým dala plný priechod práve v tejto básni. Je síce písaná na motívy starej nemeckej rozprávky-legendy, ale cielená už na celkom iné problémy.

Celý text je pozoruhodný hneď z niekoľkých hľadísk: Jedná sa o pomerne ojedinelú "lyrickú satiru", ktorá skutočne oba tieto rysy má, je horko ironická s občas zjavným politickým podtextom (aj keď nejde o klasickú politickú poéziu) a nechýba ani nevyhnutná štipka lyriky (zvlášť v poslednej kapitole, ktorá opisuje Krysárov odvod Hammelnských detí). Cvetajevová si však staronemeckú legendu vybrala len ako základ pre filozoficko-básnické rozjímanie (ale aj polemiku) na témy odvekého súperenia dobra a zla v ľudskej duši, ale tu skôr na tému posmechu pokryteckej meštiackej morálke, ktorá je večná vo svojom nekonečnom obnovovaní večného stretávania umelca s ňou. V tejto časti je poéma možno najviac „česká“ – Cvetajevová si vybrala síce nemeckú tematiku (zaiste aj preto, že bola sama čiastočne nemeckého pôvodu ak nemeckej kultúre mala veľmi vrelý vzťah), ale popisované reálie mytického mesta Hammelnu ako by v sebe mali niečo české , čitateľ tu takmer vidí všedný malomestský život, napríklad práve vo Všenoroch. Kapitola, týkajúca sa potkanov a ich likvidácia krysárom sústredí valnou väčšinou politickej tematiky - krysy sú tu predstavené ako "pozemské starosti", ale možno ich chápať aj ako symboly bujuceho boľševizmu, už len preto, že sa vyjadrujú napospol partajnými frázami a mnohokrát aj pre ruské boľševiky typickými skratkami - táto pasáž je jazykovo asi najnáročnejšia a predstavuje akýsi jazykový experiment až takmer Chlebnikovovského typu. Satira nasledujúcej kapitoly, venovanej hádke Krysařa s konšelmi, je namierená práve na spomínaný vzťah umelca, či skôr Umenie ako celku k "pokojnému" meštianskemu životu, ktorý sa síce tvári, že o umení nestojí, ale v skrytosti sa ho snaží zmocniť - ale len tak , aby sám netratil. Z tohto konfliktu potom úplne organicky vyplýva kapitola záverečná, v ktorej Krysař ako trest lakomému mestu odvádza do rovnakej vody ako potkany aj všetky Hammelnské deti. Táto kapitola sa dosť výrazne odlišuje od ostatných a aj keď tiež nechýba jazykový experiment a hru so zmyslom slov, je rozhodne najnaliehavejšia a najdojemnejšia z celého textu.

Cvetajevová sa na mnohých miestach svojho diela neraz vyznala zo svojho vzťahu k českej krajine i českému národu a práve tento text, hoci obsahuje len jednu jedinú konkrétnu narážku na české reálie (v poslednej kapitole zmienka o smrti Jána Husa), je práve predchnutý akýmsi „českým duchom".