Verše Tomáša Kunáta v sebe uchovávajú gotickú vznešenosť, pretože básnikom v zbierke Než dopadne prvý list, sa myslí predovšetkým stredoveký architekt. Tvorca, ktorý žije v neutíchajúcej túžbe po kráse a ľudskosti. Vo svojom snažení je poslom radosti, keď estetizuje, ako špinu, tak aj veci javiace sa vždy krásnymi, ako napr. oblohu, hory, ženské pery a pod. Stretáva sa ale aj s faktom, že jeho hlas občas publikum nedosiahne. Vietor nesie jeho slová cez stromoradie, až k bránam ľudských obydlí (duše) a pokiaľ nenájdu svoj cieľ, zostávajú samy o sebe v miestach, kde ich pravidelne nachádza iba osamelý autor. Tieto miesta môžu byť kúty, pôda, priestory pod mostami alebo vnútro ženy, ktorú práve stretol. Zmieriť sa s touto „literárnou“ skutočnosťou znamená, že človek prestane očakávať, uspokojí sa sám so sebou a začne nachádzať malé veci, ktoré ho nesmerne uspokojujú. Je to istý druh asketizmu, ktorý vedie k zostrenému vnímaniu detailov. Snáď nás ani neprekvapí, že toto prinútilo autora k tomu, aby pracoval nádchom a tradičnejšími štruktúrami, čo môže pre niektorých pôsobiť asynchrónne. Napriek tomu, ak je moderný čitateľ schopný vnímať v širších kontextoch ako je súčasná literárna scéna, krása Tomášových slov prehovorí aj k nemu.