Ďalšia kniha z pera Emila Ščuku, zakladateľa a riaditeľa Medzinárodného konzervatória Praha, nazvaná „Majstri“ predstavuje takmer encyklopedickým spôsobom najvýznamnejších predstaviteľov klasickej a jazzovej hudby z radov Rómov v Čechách a na Slovensku. Prečítala som si ju skutočne so záujmom a treba povedať, že ma prekvapila v niekoľkých ohľadoch. Ešte som nečítala súhrnnejší prehľad v jednej jedinej knihe, na jednom jedinom mieste, a to vlastne považujem za jej najväčší prínos. Pochopiteľne, že neobsahuje všetky mená, ani nemôže, ale vytvára zatiaľ najucelenejší základný prehľad mien hudobníkov, ktorí svoj talent, a často aj generáciami posúvané a zdokonaľované hudobné rodinné zázemie štúdiom na prestížnych školách, dokázali premeniť na úspechy celosvetového charakteru a dosiahnuť na najvyššie uznanie aj v žánroch, kde to ešte dve generácie späť nebolo z rôznych dôvodov možné alebo aspoň bežné. Áno, hovoríme najmä o klasike, ale aj o jazzu, ktorý z rómskych a rešpektovaných velikánov najviac ovplyvnil hudobný génius Džango (Jean) Reinhard, v Belgicku narodený jazzový gitarista a skladateľ francúzsko-rómskeho pôvodu. Išlo prvý významný jazzový talent, ktorý vzišiel z Európy a ktorého umu sa obdivovali a dodnes obdivujú nielen generácie rómskych, ale aj amerických a európskych hudobníkov. Zberal a stále žne neskutočný obdiv a rešpekt za bravúrnu a neskutočne precíznu a rýchlu techniku, s ktorou hral a improvizoval na gitaru, a to aj napriek svojmu handicapu spôsobenému v rannej mladosti po požiari vozidla, ktorý obýval s manželkou, kde tiež vyrábala k obžive papierovej ruže. Po osemnásťmesačnej rekonvalescencii, keď mu predpovedali koniec hry na milovanú gitaru, napriek všetkým začal znova hrať a majstrovsky. Musel ale chodiť o palicu a kvôli poškodenej ľavej ruke tiež značne upraviť ako akordický, tak melodický prístup. Aj napriek tomu fascinoval odborníkov na celom svete, vtedy aj dnes. Napríklad Hugues Panassié o ňom vo svojej knihe „The Real Jazz“ z roku 1942 napísal: „Jeho inštrumentálna technika je predovšetkým oveľa lepšia ako u všetkých ostatných jazzových gitaristov. Táto technika mu umožňuje hrať s nepredstaviteľnou rýchlosťou a robí jeho nástroj úplne univerzálnym. Hoci je jeho virtuozita ohromujúca, nie je to o nič menej ako jeho tvorivý vynález. V jeho sóloch sú jeho melodické nápady iskrivé a očarujúce a ich hojnosť sotva dáva poslucháčovi čas na dych. Nemenej úžasná je schopnosť Djanga ohýbať gitaru na najfantastickejšiu drzosť v kombinácii s jeho výraznými skloňovaniami a vibráciami; človek cíti mimoriadny plameň horiaci každou notou.“ Jazzový gitarista Frank Vignola zase tvrdí, že takmer každý významný gitarista populárnej hudby na svete bol ovplyvnený práve Reinhardtom. Počas posledných niekoľkých desaťročí sa v Európe a USA konajú každoročné Django festivaly ao jeho živote bola napísaná biografia. Potenciál ovplyvniť a obohatiť jazzovú, ale aj klasickú scénu majú aj hudobníci, ktorých štúdium, dielo, umeleckú a pedagogickú činnosť, účinkovanie v zahraničných i domácich prestížnych angažmánoch a telesách, vrátane diskografie, Emil Ščuka predstavuje v spomínanej knihe „Majstri“. Mimochodom mnohým sa to už darí. Píšia sa o nich pochvalné recenzie, obdivné hodnotenia, zbierajú prestížne ocenenia na medzinárodných súťažiach a majú možnosť vystupovať s národnými i medzinárodnými hviezdami daných odborov. Škoda, že aj keď sa zaujímate o hudbu a to dokonca veľmi intenzívne z pozície študujúcich na vysokých školách, nemáte príliš veľa zdrojov, o ktoré sa môžete oprieť pri interese o vplyv rómskej hudby a rómskych hudobných osobností, najmä v žánroch klasickej a jazzovej hudby. Stále ešte vzniká veľmi málo diplomových prác na túto tému, čiastočne aj preto, že to znamená vydať sa na pole doteraz nezmapované a venovať svojej práci oveľa väčšie úsilie, lebo práve spomínané pramene nikde moc zaznamenané nenájdete. A ja dúfam, že práve v tomto ohľade môže publikácia „Majstri“, ktorú nájdete v kníhkupectvách a dúfajme, že čoskoro aj v knižniciach hudobne zameraných škôl i prístupných širokej verejnosti, zohrať významnú úlohu. Dokážem si predstaviť dokonca aj to, že knihu môžem využiť aj ako novinár, žurnalista, režisér pátriaci sa po zaujímavom osude, téme. V tejto knihe ich nájdete hneď 34. A každý jeden stojí za spracovanie. Silné osobnosti, silné príbehy, zaujímavé kulisy opradené nádhernou hudbou. Len je v tom zozname stručnosti vedieť nájsť. A ja dúfam, že sa to stane, nech kniha poslúži k ďalším prácam, či už diplomovým, rozhlasovým, novinovým, televíznym alebo filmovým. Za všetko to stojí! Týchto 34 osobností totiž súčasne rúca ďalší, hoci pozitívny stereotyp, o hudobníkoch z radov Rómov, že je im akosi prirodzene nadelené a oni tou vrodenou muzikálnosťou postavenou skôr na spontánnosti ako na usilovnosti a štúdiu, excelujú na festivaloch av kaviarňach“. Títo nie, títo skutočne dreli od mala mnoho hodín denne, systematicky a cieľavedome a premýšľali, ako svojou hudbou ovplyvniť napríklad aj klasickú hudbu, kde sa improvizácia, na rozdiel o jazzu, toľko nenosí, ale keď ju vie niekto citlivo, všimnú si ju a ocenia. Svoje o tom vie napríklad klavirista František Jánoška. Jeho síce vo zozname nenájdete, ale jeho bratov huslistu Romana a Ondreja áno. Práve s nimi založili po sólových úspechoch každého z nich vo Viedni fenomenálny súbor Janoska Ensemble, pôvodom zo Slovenska, ktorý vďaka svojim neobyčajným virtuóznym schopnostiam, prirodzenej muzikalite a inovatívnemu prístupu ku klasickej hudbe získal rad ocenení, o ktorých sa iným ani nesníva. Zlatá doska hneď pre prvú nahrávku súboru nebýva podľa odborníkov v hudobnom svete pravidlom. Ansámbl vďaka svojmu hudobnému umeniu ohromil svet a teraz koncertuje vo všetkých kontinentoch s viac ako stovkou vystúpení ročne. V jednom z rozhovorov pre Český rozhlas František Jánoška povedal na otázku týkajúcu sa vysvetlenia ich úspechu: „Podľa mňa je to tým, že keď človek vytvorí niečo nové, tak si ho všimne celý svet. A teraz nechcem, aby to znelo vychĺbačne, ale vychádzam z toho, čo o nás píše kritika a ako o nás hovorí okolie. Klasická hudba je svojim spôsobom stále rovnaká, poslucháč počúva to isté, len interpret je iný. U nás je to o tom, že si tvoríme vlastné aranžmány a kompozície. A hlavne ide o improvizáciu. Tá sa v podstate z klasickej hudby vytratila. Predtým v baroku, u Johanna Sebastiana Bacha, ktorý bol najväčší improvizátor, ale aj u Mozarta, Paganiniho alebo Liszta bola improvizácia kľúčová. A pretože my sme k tomu boli vedení odmalička a máme k improvizácii cit, tak sa snažíme ju do klasickej hudby navracať.“ Za hodný sfilmovania by stál aj príbeh boriace stereotypy o nevzdelaných Rómoch, ktorí štúdium opravu nemajú v génoch, ďalšieho muža, dnes tridsaťosemročného Romana Patkoló, pôvodom zo Žiliny. Svet vážnej hudby ho uctieva ako superstar. A niet divu, už v 24 rokoch sa stal profesorom vážnej hudby. Jeho prácu a reprezentáciu dobrého mena Slovenska v zahraničí si všimol v januári minulého roka aj vtedajší prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska, keď mu udelil Pribonový kríž I. triedy. Roman Patkoló kopíruje osud tých, ktorých predkovia sa sami už na vysokej úrovni hudbe venovali. Rodičia potom túžia svoje nadané deti posunúť vyššie a dopriať im aj vzdelanie v zahraničí. Taktiež tomu bolo v prípade Romana, ktorý je synom koncertného majstra komorného orchestra v Žiline. Aj Roman Patkoló začínal v Žiline, kde navštevoval konzervatórium v rokoch 1996 až 1998. Zaujímavé je, že začínal na husle, v ktorých zase toľko neexceloval. A potom ho vyučujúci nasmerovali na kontrabas. Za pár mesiacov dosiahol pokroky ako iní za niekoľko rokov. Niet divu, že sa čoskoro posunul na štúdium v zahraničí a na medzinárodných súťažiach pozbieral všetky ocenenia, čo sa dali. V roku 1999 získal 1. cenu na Medzinárodnej kontrabasovej súťaži v Iowe/USA. V roku 2000 získal prvú cenu na medzinárodnej súťaži Johanna Matthiasa Spergera v Nemecku. V roku 2003 2. cenu na hudobnej súťaži ARD v Mníchove. Súbežne so štúdiom a sólovými aktivitami hral komornú hudbu v medzinárodnom kontrabasovom súbore „Bassiona Amorosa“. V roku 1999 ho Anne-Sophie Mutter prijala ako štipendistu svojej nadácie Anne-Sophie Mutter. Koncertoval napríklad so sirom André Previnom a Anne-Sophie Mutterovou. V roku 2002 sa predstavil ako sólista Filharmónie národov pod vedením Justusa Frantza. V tom istom roku mu bola udelená cena za európsku kultúru spolkovým prezidentom Johannesom Rauom av roku 2003 dostal s medzinárodným kontrabasovým súborom BASSIONA AMOROSA „cenu európskeho kvarteta“ od Európskej kultúrnej nadácie PRO EUROPA . V roku 2005 mu bola v Toronte ako chránencovi udelená cena Glenna Gouda. 3. apríla 2011 dostal cenu Aidy Stucki. V roku 2018 dostal Opus Klassik ako inštrumentalista roku. A mohli by sme pokračovať ďalej. Nemám ale toľko priestoru. Tak snáď ešte to, že tento najlepšie uznávaný konstrabasista sveta je od roku 2006 zástupcom sólového kontrabasistu v zürišskej opere. V roku 2007 bol tiež menovaný profesorom kontrabasu na Hudobnej a divadelnej univerzite v Mníchove. Jeho koncerty sú beznádejne vypredané a lístky idú medzi hudobnými fajnšmekrov na dračku rýchlosťou blesku. Dúfam, že mi odpustia ostatných, nemám bohužiaľ priestor venovať sa aj im. Avšak práve o takých ľuďoch ako sú oni by mali vedieť Rómovia, ale aj nie Rómovia. Tí robia svojim krajinám a svojim rodinám len česť. Spomínaných 34 osudov v knihe „Majstri“ to zaručuje a sľubuje. A ja dúfam, že z toho záslužného a vďaka zameraniu publikácie stručného predstavenia sa mnohí z nich posunú aj v Čechách do učebných osnov, dokumentov a filmov. Rozhodne by si to zaslúžili! Jarmila Balážová Novinárka a moderátorka