Strakova poetika rezonuje s priestormi, ktoré akoby boli priamo symbolmi míňania a pominuteľnosti: hotelové izby, kaviarne, nočné bary, stanice, vlakové nástupištia.
Pocit vyprázdnenosti, bezvýchodisku, absencia zreteľného, „uchopiteľného“ zmyslu našej existencie – a teda implicitne zároveň hľadania takého zmyslu – vyvstáva v chladných, monotónne sa opakujúcich scénach či momentkách, odohrávajúcich sa v stále rovnakých kulisách, ešte naliehavejšie.