V románe, ktorého dej je umiestnený do 80. rokov 20. storočia, ťaží autorova tvorivá invencia zo spomienok siahajúcich hlbšie do minulosti, ktoré sa prelínajú s prvkami fantastického realizmu. Podobne ako ďalšie Peixotove prózy vyviera aj táto z obáv o budúcnosť rodného kraja Alentejo, oblasti sužovanej suchom, av dôsledku toho nedostatkom pracovných príležitostí a drastickým vyľudňovaním. Galveias, zapadnuté mestečko v portugalskom vnútrozemí, ktoré však pocítilo dôsledky koloniálnej vojny, si žije monotónnym životom, v zajatí tradičných hodnôt a značnej zaostalosti. Jeho obyvatelia, usilovne navštevujúci tunajší kostol, ale tiež usilovne hrešiaci vrátane farára – alkoholika, sa po práci na latifundiách najmocnejšieho statkára a na svojich malých hospodárstvach môžu vyžiť iba v kaviarni, taverne av nevestinci, ktorý je kuriózne zároveň pekárňou. Z letargie ich neprebudí ani otras spôsobený pádom neznámeho telesa. Hoci niektorým prevráti život naruby a sírnatým puchom otrávi celý kraj, nedokáže mešťanov zásadne vykoľajiť zo zavedených ciest ich životov. Až narodenie prvého dieťaťa po onej udalosti je stmelie a vyburcuje k činu, s ktorým prichádza nádej v obrodu a kontinuitu života mestečka.