Záverečná časť básnickej tetralógie (Behařovská klamárka, Henrich Jerusalem, Cesta k ľuďom) Martina Pocha sa sústredí na eponymný mestys pretkaný potrubím, s nemocnicou Motol v stredu ako miestom akcie, zhone, so živou, reálnou prevádzkou ("Potom hasi obchvat / točité schodisko, Motol, rýchlovýťah"), na ktorý odpovedá autorova reflexia vlastného vnútorného života i okolia ("Ako keď prehltne liek / znie labutia pieseň detí / ktoré mocne pôsobia vo vnútri / a nútia vyjsť s vlkmi"). Tento konflikt vytvára dynamický prvok, preskakovaním z jedného bodu na druhý nastáva bolestné prelínanie oboch protichodných skutočností a nakoniec ich zošitie do jedného celku.