Jiří Šotola ako autor veršov je v súčasnosti skôr relativizovaný, ak nie úplne prehliadaný. Pritom jeho básnická tvorba provokuje aj tým, čo o nej dodnes vlastne skôr len tušíme a čo v nej na nás ešte čaká na objavenie. Strach, úzkosť aj sarkastická nota sú narovnávané a doplňované ideálom, snom, budúcnosťou. Kontrast aj polemika (mnohdy so sebou samým) vedie básnika pomaly, ale iste k výraznému teatrálnemu gestu, k akejsi nečasovej, bábkovej podobe nejakého sveta, na ktorý sa pozeráme, v ktorom s rovnakou mierou ubližuje aj miluje. Mieri k rozporom, k dialógu, k nejakej stále výraznejšej dejovej poézii.