Irena Obermannová o svojom básnickom debute hovorí: „Celý život píšem básničky. alebo keď idem na prechádzku lesom, nepovažujem ich za nič zásadné, ale napriek tomu ich tvrdošijne zapisujem na lístočky so zoznamom vecí, ktoré je potrebné urobiť, kúpiť, zaplatiť.

Tie básničky ma zachraňujú od toho, aby som náhodou všetky tie povinnosti nesplnila. Píšem ich akoby som sa hrala. Akoby som stavala hrad z piesku na brehu mora a akoby som bola malá a nahá. Niektoré z nich sú staré tridsať rokov, niektoré sú zo včerajška. V poslednom čase píšem básničky tiež na tričká, na stene, na dvere. Verím, že tým robím reklamu poéziu. Všetky poéziu. Poéziu života. Verím totiž, že básničky čoskoro vytlačia firemné značky. Že prestanú byť zatvorené v knihách, ale vykročia do ulíc, obsadia módne časopisy, skrátka začnú frčať. Verím, že čoskoro budú všetci nosiť básne."