Dve najpôsobivejšie lyrické prózy pozabudnutého básnika Henricha Teuchnera Morský kostol a Panna a Satanáš značia začiatok a koniec prvej časti autorovho tvorivého obdobia. Prvá z nich vyšla začiatkom tridsiatych rokov. Bola silne ovplyvnená farbistou romantikou dalmátskeho pobrežia, kde sám trávil čas na zotavené a kde jeho otec bojoval v prvej svetovej vojne. Svojimi lyrickými evokáciami vzdialene pripomína cestopisné črty a zároveň vypovedá o dare nevšedného poetického, až impresionistického videnia, vykresľujúceho do vyššie stúpajúce črty (drvivá monumentalita strašnej krivky horizontov nebies, kamenné valy marazmovito ošúchanej a z mrzutej a ošúchanej, z kamennej valy marazmovito ošúchanej podesení).
Druhá, Panna a Satanáš, tiež z jeho dôverne známeho pobrežia Adrie, vyšla uprostred druhej svetovej vojny. Okrem zvláštnych spojení slov sa vyznačuje najmä snivými básnivými neologizmami (povetrie tejto siré samoty ľúto rvalo slová starého kostolníka, strieborné pršky smiechu, farebné vibrácie popevkov, krúžne spevy morských vĺn splývali v harmonický čiar). Príbeh Jovany, zneuctenej a zvodníkom uchvátenej a uhranutej, sa završuje v prízračnej prítomnosti diablého hniezda, "ošemetne záhadné jedovaté hory hadov a démonov" čiže Hadie hory, ktorá "záhadná, dutá vo svojom strašnom trupe, dutá vo svojom strašnom trupe, odhadzuje zadávené obete v zelenavom rubáši zo vzpenených slín a slizkosti chalúh. Šialenstvo vychýlenej atmosféry zdusilo dušu".