Naozaj sme tými, za ktorých sa pokladáme, alebo je to skôr tak, že sme tými, za ktorých nás majú alebo chcú mať ostatní? Sme výtvorom našej vlastnej minulosti, našich túžob a planých nádejí, alebo sme výsledkom predstáv či túžob ostatných ľudí? Tento drobný majstrovský opus, v ktorého hlbinách sa skrýva odpoveď na vyššie uvedené otázky, je prvým autorovým dielom napísaným po jeho návrate z vyhnanstva (1976-1982).

Utekajúci muž prichádza do zapadnutej horskej dediny, ktorá mu poskytne útočisko len za predpokladu, že prijme úlohu, ktorú mu pridelia ostatní.

V tomto podobenstve predchnutom tesknou krásou a jemnou melanchóliou sa rozpráva o mužovi, ktorému nezostáva nič iné ako stať sa niekým iným. A súčasne tu ožívajú tie večné témy, ktoré sa ako Ariadnina niť vinou celým dielom Héctora Tizóna: cesta, identita, exil, vykorenenosť a samota.