Básnickú zbierku V hodine dvanástej zostavil Jaroslav Hulák v lete 1998, kedy bol hospitalizovaný v motolskej nemocnici, vnikla tak zbierka na rozlúčku s priateľmi a blízkymi - odtiaľ jej názov a úvodné venovanie. Niektoré texty, ktoré Jaroslav Hulák do svojho výboru zaradil, vznikli už počas vojnových rokov (Dobrý deň pán Gauguin, Chvála aviatiky, Jazda vlakom, Tkanie pavučiny a ďalšie).
V rokoch 1943-46 vznikla korešpondencia zachytávajúca autorovo osobné a tvorivé zrenie v ťažkých rokoch totálneho nasadenia v Nemecku. Väčšina listov je adresovaná jeho priateľovi z prachatického gymnázia Emilovi Radokovi (neskôr teoretikovi umenia, výtvarníkovi a režisérovi, bratovi známejšieho Alfréda Radoka), ďalší potom rodičom a bratom Jirkovi, Vaškovi a Vláďovi. List z novembra 1945, líčiaci dramatické príbehy útekov z Nemecka, je adresovaný priateľovi z totálneho nasadenia v Berlíne Františkovi Šlofovi.