Alfou aj omegou Jemelkovej básnickej zbierky sú ženy. Či už sa jedná o jeho exmanželku, uhrančivú Juli alebo o náhodnej známosti Hajnalku a Zošu. Svojej japičej lásky väčšinou stretáva za magických okolností, zjavujúcich sa nečakane z obyčajnosti a všednosti. Najťaživejší je pre básnika rozchod so svojou ženou, od ktorej sa nie a nie odpútať. Názov zbierky nie je staromilským nostalgickým povzdychom nad osudom mužov alebo snáď steskom po chlapoch so syndrómom supermuža s jedným Y chromozómom navyše. Absencia skutočných chlapov je v tomto prípade mienená ako synonymum pre úbytok mužov schopných vcítiť sa do ženy a pochopiť ju. Vo všeobecnom zmysle ako súznačné vyjadrenie pre nedostatok empatie vôbec.