Bol pre mňa cudzí. Nepoznala som jeho meno a nevedela odkiaľ pochádza. Takmer rok navštevoval naše bistro, kde som ako študentka práv pracovala na čiastočný úväzok, aby som dokázala platiť účty. Dobre som si uvedomovala prítomnosť tajomného muža v dokonale padnúcom obleku, ktorý prichádzal a zakaždým zasadol k stolu v mojej sekcii. Vždy si len objednal kávu, ale inak na mňa neprehovoril, iba ma mlčky a uprene sledoval. Prečo na mňa tak vytrvalo pozeral? Čo mu bránilo ma osloviť? Vyzeral, akoby zvádzal nejaký vnútorný boj, ako by mal skutočne vážny dôvod, prečo so mnou nemôže komunikovať. Pôsobil ako temný a nebezpečný tvor. Až na to, že som sa v jeho prítomnosti bohvieprečo cítila v bezpečí. Jednej daždivej noci sa ale rozhodol. Tej daždivej noci sa rozlúčil a povedal, že sa už nikdy neuvidíme. A tej istej daždivej noci ma niekto v uličke za bistrom brutálne napadol. Teraz už viem, že pocit bezpečia môže byť iba ilúziou. A že nie každý záchranca je hrdina.