Konvergencia všetkých troch častí básnickej zbierky "Duša, Krajina, Ľudia" je naplnená časom, ktorý nemožno nikdy poprieť, pretože imaginácie slov a príbehov nachádzajú svoju živnú pôdu práve v jeho nespočetných premenách. Dialógy, otázky a odpovede v načrtnutých príbehoch i iba momentkách, ukrývajú mystickú uzavretosť, chladnú presnosť, hravosť, iróniu. Na pozadí existenciálneho súboja dobra a zla autor skúma základné životné situácie, nádej čerpajúce z kresťanskej tradície, duchovné hľadanie postihujúce ľudskú bezbrannosť a nemohúcnosť, vrátane metafyzickej skúsenosti so svetom, v ktorom hľadá podstatu bytia, za ktoré zodpovedáme každý sám sebe.