Kniha Nekorektné epigramy korektnej doby (1) skúma prostredníctvom epigramov možnosti kognitívnej poézie, ktorej je priekopníkom, pri popise dnešného politického a verejného života, pričom sa nevyhýba žiadnej sebacitlivejšej téme vrátane Európskej únie alebo zbesilosti nového typu radikalizmu útočiaceho na samotné základy rozumu a zmysluplnej komunikácie. Za svoj vzor právom označil Jaroslav Malina geniálneho a dodnes neprekonaného politického glosátora Karla Havlíčka Borovského, v niektorých ohľadoch však Malinove epigramy pripomínajú aj ostro satirické verše Jozefa Svätopluka Machara z druhej polovice dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia. Zatiaľ čo prvý zo spomínaných autorov skrížil svoj meč s tradicionalizmom a anachronickou byrokraciou habsburskej monarchie, druhý si po rozchode s Tomášom Garrigom Masarykom vzal na mušku slabiny demokratickej Československej republiky. Jaroslav Malina tvorí v „neskorej dobe“ západnej civilizácie, kedy sa zdá, že sa napĺňajú temné prorocké vízie o „zániku Západu“ Oswalda Spenglera. Vizionársky historik osemnásteho storočia Giambattista Vico uviedol, že najlepším prostriedkom na zachytenie povahy spoločnosti, ktorá stratila vieru v rozum, jazyk a budúcnosť, je irónia. A práve táto rétorická figúra príznačne prestupuje Malinove „nekorektné epigramy“. Americký literárny kritik Harold Bloom napísal, že iba najväčší umelci svetových dejín, William Shakespeare, Honoré de Balzac alebo Charles Dickens, dokázali vo svojich dielach vytvoriť prakticky paralelný vesmír, ktorý však pôsobí vierohodne. Jaroslav Malina v mnohých svojich básnických zbierkach pravdepodobne nestvoril alternatívny svet, ale veľmi autenticky a prenikavo popisuje a kriticky komentuje ten náš, čo je jeho nespochybniteľným prínosom súčasnej českej literatúre.