Román Nekropotencia alebo death in progress Vojtecha Nemca je rozprávaný v dvoch rovinách: protagonista prežíva skutočné dobrodružstvo v postmortalii a zároveň spomína na svoj smrteľný život, hoci je to proti tunajším zákonom - čerstvý umrlec sa totiž má dostaviť na úrad, kde mu odoberú byv podľa predpisov má zabudnúť na svoj predošlý život. Tak sa prelína lineárny dej eposu-grotesky s dejom magicky rozkúskovaným, mane rozprávačom rozpomínaným. Život po živote nie je žiadny med, k tomu dopomáha tréner, úradný sprievodca a tajný kverulant kocúr bombič, jeho mutantský brat pumič a ďalšie bizarné postavy vypožičané z (pop) kultúrnych zvyškov. Celému záhrobnému zmätku dominuje záhadný byrokratický aparát, logopedické vady, genorovo mauzomúzeum a zrodný "systém", proti ktorému sa hrdinovia vzbúria, uchýli sa k starému dobrému ultranásiliu. Vďaka dvom časovým rovinám, ktoré sa navzájom prelínajú a komentujú, je oznámenie neustále komplikované, znova a znova "adaptované" na reč postmortalov. Nekropotencia je teda sarkastickou metaforou rozdrobeného vedomia, ktorému podlieha súčasný (trans)človek, skrátka kolovratným "šašom".