Nemecká inšpirácia v diele Gérarda de Nerval identifikuje intertextové zdroje vrcholných próz tohto francúzskeho prozaika, básnika a prekladateľa druhej romantickej generácie.

Analýza sa sústreďuje predovšetkým na dve poviedky zo súboru Dcéry ohňa, Sylviu a Oktaviu, na dva príbehy vložené do Cesty do Orientu a na Nervalovej poslednej prózy, Aurelii a Pandoru. Monografia odhliada od psychobiografického kľúča a naopak sa sústreďuje na kultúrny vklad nemeckých textov, ktoré Nerval poznal – predovšetkým vďaka knihe O Nemecku od pani de Staël – a čiastočne tiež prekladal. Väzbu na nemeckú literatúru dokladá topika „spenia k ideálu“ a predstava dvojakého sveta.

V prvom prípade je asi zásadná dôverná znalosť Goetheho Fausta; dvojaký svet odkazuje jednak k fantastickej ľudovej inšpirácii, ako sa s ňou Nerval stretol predovšetkým v Bürgerovom Lenore, ak Hoffmannovým poviedkam. Nerval - rovnako ako nemeckí romantici - úprimne túžia pojať seba aj svet v univerzálnom kľúči. Pravú poéziu pre neho zakladá náboženské cítenie. "Cesta do hlbín sna" znamená nemožnosť rezignovať na metafyzický rámec.
Na rozdiel od niektorých nemeckých romantikov je Nerval však neschopný prijať nejaké z už existujúcich vyznaní a jeho vízia sveta nakoniec prináša správu o osamelosti, metafyzickom exile bez Boha a bez priateľa. Nervalove vrcholné prózy udomácňujú predovšetkým ideálne prízraky žien, ktoré túto samotu vlastne generujú, pretože iniciačný rituál vyžaduje, aby adept k týmto "sirénam" stúpal oslobodený od všetkého ostatného. Môže si ponechať len svoj sen, ale aj oň nakoniec prichádza.