Poézia Michaely Keroušovej (1987) je vystrihovaná zo všedných dní aj zo snov, z každodennosti aj z rozprávok. Je dievčenská aj ženská naraz. Nech už sa v nej píše o čomkoľvek, má zvláštny jas a rytmus. Táto slečna sa navyše nebojí - lezie po hromadách haraburdu, prechádza v noci panelákovými pivnicami a setmelými mestskými parkami. Keď ju prepadne strach, začne si potichu spievať a usmievať sa. Poézia vrchného kvasenia, čapovaná koláž.