Román Vojtecha Nemcov nás doslova jedným prúdom vrhá na cestu bez oddychu vedúcu útrobami organického mesta-tela - na cestu, ktorá sa čo chvíľu mení v blúdení a naopak. Sem tam sa nám otvára výhľad na čistinu - vybombardovanú krajinu obývanú troskami. Spolu s rozprávačom sa neisto dotýkame prapodivných novotvarov, a môžeme sa pýtať: Budú držať alebo sa preboria a prelínajú do inej podoby? Vyrástli Nemcove všežravé bytosti z pahýľov vonkajšieho sveta, alebo máme tú česť s endemitmi sveta vnútorného, bezodne nevedomého? Či sme len zablúdili, zaplietli sa do hier s jazykom? Stratili sme sa snáď sami v sebe, šplháme po točitých chodníkoch svojich mozgových závitov, alebo sa prehľadávajúci stal prehľadávaným, analyzujúcim analyzandom či snáď prevrátene? Nech je to akokoľvek, vrhnime sa do toho nebojácne, lebo iná možnosť nie je.