Vo svojej druhej zbierke sa Ladislav Zedník nezrieka poetických prostriedkov prvotiny Záhrada s jabloňami a dvoma kreslami (napr. hutné a invenčné metaforickosti), uchyľuje sa ale často aj do civilnejších polôh: zbierka je tak výrazovo pestrejšia, nostalgia je vyvažovaná iróniou, tradičné kulisy sú stavané do kontrastu s úplne všednými výjavmi (nedeľný obed, čítanie novín, lúpanie zemiakov…). Navyše je zbierka pestrejšia aj po stránke štýlovej. Murár v nej osciluje medzi viazaným a voľným veršom, miestami sa dokonca uchýli aj k básni v próze. Všetkými týmito cestami je vytvorený ucelený a pestrý priestor, v ktorom autor čitatelia ponúka na nahliadnutie svoje osobité videnie sveta. Pre zbierku je charakteristický zotrvalý tok, ktorý čitateľa vtiahne do svojho plynutia, zavinie ho do svojich prúdníc, ale snáď zakaždým, keď čitateľ získa pocit, že sa kúri či stráca, dostane sa mu od autora pomocnej ruky v podobe civilnej a oznamovej pasáže, kde čitateľ opäť získava pevnú pôdu pod nohami.

Vydanie knihy podporilo Ministerstvo kultúry Českej republiky.