Michel Faber je bytostný prozaik, básňam sa venoval len okrajovo a sám vtipkoval, že týmto tempom bude mať dosť materiálu na prvú zbierku niekedy vo svojich deväťdesiatich rokoch. Potom ale po dvadsiatich rokoch manželstva Faberova žena Eva ochorela na nevyliečiteľnú rakovinu kostnej drene (mnohopočetným myelómom, aby sme boli presní) a Faber sa vrátil k svojej pôvodnej profesii, totiž ošetrovateľstvu. A práve v izbe londýnskej nemocnice, kde Eva strávila posledné mesiace svojho života, vznikli prvé básne z predkladaného cyklu (je ich nakoniec niečo cez 70, na cca 140 tlačových stranách.) Tematicky sa básne obmedzujú na priebeh choroby, Evinu smrť a Faberov žiaľ. Je to poézia nekompromisne úprimná, emocionálne intenzívna, miestami pretkaná šibeničným humorom. Drvivá väčšina básní je písaná voľným veršom a rýmovaná sporadicky, čo je paradoxne jej výhoda: je oveľa prístupnejšia, než poézia obvykle býva, a účinok je bezprostrednejší. V týchto básňach, ktoré ocenili aj také ťažké literárne váhy ako Ian McEwan, prišiel Michel Faber na niečo všeobecne oznámené: čo to znamená nájsť životnú lásku a potom ju takto krutým spôsobom stratiť. Dal hlas ľuďom, ktorí o rakovine kvôli pretrvávajúcemu tabu nevedia hovoriť, chorým, ktorí si svoje pocity nechávajú pre seba.