V Kyjeve som počula hlas, ktorý ku mne hovoril súčasnosťou a priamo: schyľovalo sa k invázii ruských vojsk na Ukrajinu. Žiadan čítal v jednom z klubov svoje básne, úplne civilne, bez pátosu. S každou z nich predo mnou vznikal obraz východnej Ukrajiny, zaznievalo v nich to, čo som na východe ja sama prežívala, čo ma prekvapilo a zarazilo, čomu som často nerozumela, ao to viac ma to priťahovalo. Žiadan je básnik reflexie, s minimom vlastných emócií. V jeho diele sa nikto nedočíta, či má ženu alebo dieťa, či býva v dome alebo suterénnom byte – o ňom samotnom sa nedozvieme zhola nič. Avšak ten východný priestor v jeho veršoch! Tak vzdušný, mocný a krásny - nehľadiac na to, že v ňom zúri vojna, že už nikdy nebude taký, ako bol pred ňou.